Ďalšia a zároveň posledná zo zoznamu maďarských cykloetáp v rámci nášho projektu. Tentoraz sme zavítali na hrad Fuzer, ktorý sa nachádza na hradnom kopci nad rovnomennou dedinkou. Tentoraz sme štartovali v nedeľu o pol desiatej z rovnakého miesta, od Nultého cyklopoludníka v Krásnej. Ani to, že sme sa stretli v trošku menšom počte ako zvyčajne nám neprekazilo náladu, práve naopak, bolo nám o to vtipnejšie.
Z Krásnej sme prešli cez sídlisko Nad jazerom až k VSS križovatke, kde sa k nám pridalo zopár ľudí. Za Barcou sme zabočili doprava v smere na dedinku Valaliky, ktorá je vizuálne spojená s nasledujúcou obcou, Gečou. Tento fakt vytvára dojem, že prechádzate cez jednu poriadne rozťahanú obec. Z Geče sme prešli do Čaňe, v ktorej nás čakalo prvé stúpanie. Hneď za stúpaním bočíme doprava, smer Skároš. Užívali sme si rovnú cestu, za Skárošom nás čaká jedno z najväčších stúpaní cykloetapy. V Skároši sa nám 
objavil krásny výhľad na Košice a priľahlé obce. Ako sme predpokladali, stúpanie zo Skároša nám dalo poriadne zabrať. Niektorí tlačili, iní sa posnažili a vyšli na kopec na bicykli. Po krátkej prestávke pri pamätníku obetiam druhej svetovej vojny sme pokračovali v stúpaní smerom k štátnym hraniciam s Maďarskom. Práve na hranici sa stúpanie zlomilo a nasledoval krásny zjazd až do dedinky Hollóháza, v ktorej okrem iného 
môžete nájsť aj továreň na porcelán. Práve v Hollóháze nás prekvapili prvé kvapky (našťastie ich nebolo veľa). V tejto dedinke nás okrem páru kvapiek prekvapil aj kvalitný cyklo chodník. Škoda že nemohol viesť až úplne k hradu. Dostali sme sa až do obce Fuzerkomlós, kde nás rozosmialo cyklistické značenie Maďarska, na ktorom môžete nájsť Košice označené ako Kosiče, či Vyšnú Myšľu ako Višnú Myšľu. Ani takéto chyby však neuberajú na vážnosti a kvalite
maďarských cyklochodníkov či cykloznačenia. Počas stúpania sa nám objavili prvé pohľady na náš cieľ - hrad Fuzer. Po stúpaní bočíme doľava a dostávame sa na miestnu komunikáciu vedúcu do dedinky Fuzer, nad ktorou sa týči hrad. Práve tam sme započuli prvé náznaky búrky, vďaka ktorej sme došli do samotnej dedinky o trošku skôr (aby sme nezmokli - pre istotu). Po tom, čo sme si pochutnali na miestami nedozretých čerešniach sme sa 
usadili v miestnej krčmičke, kde sme prečkali slabé hromy-blesky. Potom sme sa vybrali vyšplhať na hradný kopec (cca. 500 m.n.m). Cesta k hradu je spevnená, kvalitná, no kopec stále ostane kopcom, tak zas sme niektorí tlačili, niektorí pedálovali. Po chvíľke sme došli na "vrátnicu" hradu kde nás čakal (náš "obľúbený" - aspoň teda môj) vrátnik hradu. Po tom, čo sme nakúpili rôzne vecičky ako pamiatky na náš výlet a samozrejme sme si 
zaplatili vstupné na hrad sme zistili, že papierové 200-stovky už v Maďarsku päť rokov neplatia - aká škoda, že väčšina našich forintov bola práve v týchto 200-vkách. Obehli sme si celý hrad, z celého hradu sme mali hosťujúcu krajinu ako na dlani. Pofotili sme sa s vlajkami, ktoré sme našli na hrade, ešte raz sme si všetko dôkladne pofotili a po asi pol hodinke strávenej na hrade nasledoval zostup z hradného kopca a následné stúpanie po novej 
cyklotrase, ktorá je veľmi dobre vybavená kilometrovníkmi a značkami. Nasledovalo ďalšie veľké, nekonečné stúpanie. Tlačili sme, bicyklovali sme, pedálovali sme a to všetko nás priviedlo k vrcholu, z ktorého nás po všetkých tých stúpaniach čakalo klesanie - a to nie hocijaké. Krásný asfalt bez jediného výtlku, lesné prostredie a najmä - klesanie! Na tomto úseku sa naša priemerná rýchlosť pohybovala v rozmedzí od 45 - 65 kilometrov za hodinu. Po dlhých hodinách stúpania sme celé klesanie zvládli za pár minút a ocitli sme sa pri slovenských hraniciach, od ktorých nás čakalo ďalšie klesanie, od hraníc, cez Skároš až do Geče. Aj tento úsek sme prefrčali najrýchlejšie ako sa dalo. Rovnakou cestou akou sme odišli z Košíc, sme aj prišli do Košíc a boli sme doma :) Šťastní, zdraví ... a spotení.
