Rozhodli sme sa zmeniť smer, už sme mali južných smerov dosť, vydali sme sa na západ. Konkrétnejšie sme sa vybrali do Národného parku Slovenský kras, ktorý sa nachádza v Gelnickom, Rožňavskom a Košickom okrese. Za chránenú krajinnú oblasť bol Slovenský kras vyhlásený v roku 1973 a 16.júna 2013 sme sa do Zádielskej doliny vybrali my. Ráno sme začali oveľa skôr, ako sme boli zvyknutí z predošlích etáp. Začínali sme o pol deviatej z Krásnej a ako vždy, na VSS križovatke sa k nám pripojili 
ďalší cyklisti. Po niekoľkých chvíľach pedálovania po južnej výpadovke z Košíc sme zamierali smerom na západ, do dedinky Haniska, z ktorej sme pokračovali po dedinkách Sokoľany a Bočiar. Už tu sa nám začali ukazovať výhľady na oceliarsky gigant - U.S.Steel Košice. Rozbitú cestu sme museli prekonávať od Bočiaru až po Veľkú Idu, na tomto úseku sme mohli vidieť všetko to, čo zvýšilo z výroby. Je tam toho dosť. Z Veľkej Idy sme sa dostali 
do dedinky Komárovce. Cesta do dediny vedie cez rozsiahle polia no aj napriek tomu bola cesta v celkom dobrom stave. Bola nedeľa, stretli sme len zopár áut. Po čase sme sa ocitli na križovatke, na ktorej sme zabočili doprava aby sme sa mohli dostať do Mokraniec, kde sme si dali prvú prestávku na občerstvenie našich smädných krkov. Po krátkej prestávke sme prešli okolo dedinskej fontánky (Mokrance sa stanú asi 
jedinou malou obcou s vlastnou fungujúcou fontánou) a pokračovali sme do prvého väčšieho mesta - do Moldavy nad Bodvou. Dobré by bolo spomenúť aj studničku, ktorá sa nachádza na ceste medzi Komárovcami a Mokrancami z ktorej síce piť neodporúčame, ale v najhorších prípadoch sa tam dá celkom príjemne schladiť. Po Moldave sme sa napojili na hlavnú cestu, po ktorej sme sa dostali do obce Drienovec, následne sme prešli okolo 
Turne nad Bodvou a dostali sme sa k hraniciam národného parku. Po ceste sme videli aj Turniansky hrad, no v tom teple nikoho ani len nenapadla myšlienka, žeby sme mali šľapať na hradný kopec. Po zopár kilometroch sme sa konečne dostali do obce Zádiel. Celkom príjemná, maličká dedinka na hranici národného parku, akurát cestu by si mohli opraviť. Hneď na začiatku tiesňavy sa nachádza maličký bufet v ktorom sme sa najedli, napili, v malom potôčiku sa osviežili 
a pokračovali sme až k Zádielskej chate. Zádiel je monumentálny krasový kaňon s hĺbkou takmer 400 metrov a po dĺžku takmer 3 kilometrov. Je vytvorený vodami pretekajúceho Blatného potoka a jeho zaujímavosťou je, že sa v ňom nachádza najvyšší vežovitý skalný útvar na Slovensku - Cukrová homoľa. Zádiel je ako stvorený na nedeľné prechádzky či na náročnejšie túry. Každý si nájde niečo, čo mu vyhovuje viac. Po chvíľke
posedenia na Zádielskej chate sme sa vybrali späť do rovnomennej dedinky. Z nej sme sa už vybrali späť do Košíc v snahe vyhnúť sa najväčšiemu teplu. Rozhodli sme sa, že sa vrátime späť po hlavnej ceste a dedinky, ktorými sme do Zádiela prišli tentoraz vynecháme. Aj napriek našej snahe vyhnúť sa najväčšiemu teplu nám bolo veľmi teplo. Sálavé teplo z vozovky bolo nepríjemné, no na poli medzi dedinkami asi chladnejšie nebolo. Po celej ceste do Košíc
sme stúpali, klesali, stúpali, klesali ... Po niekoľkých takýchto krátkych stúpaniach a následných klesaniach sme sa dostali do košickej mestskej časti Šaca, ktorá bola postavená hlavne z ubytovacieho dôvodu pre robotníkov, ktorí pracujú v neďalekom U.S.Steel-e ktorý je právom označovaný ako chlebodarca Košického kraja. Blízkosť Košíc nás hnala vpred a po pár zastávkach na krátke odpočinutie sme sa dostali do Košíc. Rozdelili sme sa a každý sa vybral svojím smerom, tak, aby čo najskôr skončil v sprche :)
